V Bratislave sa už pár rokov odohrávajú zaujímavé preteky. Preteky o najsnobskejší nočný klub hlavného mesta. Žlté tričko vedúceho pretekára jednoznačne prebral pred nedávnom Fashion Club. Kdeže sa podel tradičný polnočný rad pred ex-lídrom TRAFOm? Rozpustil ho nový, módnejší a ešte o niečo drahší závodník - Fashion Club. Tento pretek má taký rýchly spád, že mám pocit, že do neho nestíhajú dorastať ani samotní zákazníci.

Lokalita

Lokalita oboch pretekárov je výborná. Nachádzajú v najcentrovatejšom centre. Fashion Club nájdete v podzemí hotela Danube a TRAFO len kúsok vedľa na Ventúrskej ulici, taktiež v podzemí. Taxík, bankomat a ďalší pretekári sú vždy blízko...

Čo sa deje na bráne?

Prvým predpokladom silného závodníka je drahé vstupné, za ktoré nedostanete vo vnútri nič. Nezáleží, či ste sa práve dostali do TRAFA alebo Fashion Clubu.

V lepšom prípade odovzdáte peniaze nádherným slečnám, ktoré vás odmenia úsmevom. Úprimnosť úsmevu je priamo úmerná cene oblečenia, ktoré máte na sebe alebo tomu, ako často sa objavujete v reláciách Črepiny, Smotánka, Prominenti. Pre mňa osobne bol ten úsmev väčšinou veľmi krátky, nikdy nie dlhší ako pol sekundy. Keď sa už-už zdalo, že tento krát sa to podarí, pokazil som to, lebo som sa snažil dať najavo dobrú náladu. Na to si treba dať veľký pozor ! To sa nenosí, dôležité je tváriť sa nahnevane až znudene. To je spoločná črta klientely všetkých kvalitných pretekárov. Raz som dostal miesto úsmevu cukrík. Zadarmo ! Aj keď mi to lichotilo, musím pripustiť, že to bolo asi z pragmatických dôvodov, niečo v zmysle : ,,Ty si radšej zajedz." Ako som povedal, to je ten lepší prípad.

V tom horšom prípade odovzdávate vstupné pánom, ktorý pretekára strážia. Tam ide úsmev, zdvorilosť a podobné neprístojnosti úplne stranou. Vždy sa veľmi teším, že ma ten pán neudrel, keďže som opäť nemal presne. Veľmi mi to pripomína scénu z Nekonečného príbehu, keď Atrej musel prejsť cez Sfingy, ale nesmel sa na nich pozrieť, nesmel dať najavo strach a nesmel bežať. Jediný rozdiel je v tom, že im cestou nemusel nechať 7 Euro. Nebudem prezrádzať, ktorý pretekár spadá do ktorej kategórie, skúste si to sami. Aj tých sedem Euro je niekde viac, niekde menej.

TRAFO má špecialitku naviac
Ex-líder závodu - TRAFO club sa vyznačoval jednou nenapodobiteľnou črtou. Nestačilo byť ochotný ísť minúť kopec peňazí práve k nemu. Ak zákazník prišiel k vchodu v čase medzi dvanástou a pol druhou, musel si vystáť rad! Oficiálne z kapacitných dôvodov. Zvláštnosťou bolo, že istí ľudia sa zmestili, iní nie. Niekto prišiel, strážcovia pretekára ho pozdravili a on prešiel pozdĺž celého radu ľudí, ktorí tam čakali od 10 do 30 minút rovno do vnútra. Stál som na oboch stranách barikády, hádajte, ktorá chutila lepšie. V zahraničí sa tomu tuším hovorí "VIP treatment", u  nás chrapúnstvo. Hovorte tomu ako chcete, jednotlivec sa hneď pred vstupom zviditeľnil, dobrý začiatok...

Ako sa kastujú ľudia?

Keď boli ešte preteky medzi Fashion clubom a TRAFOm v plienkach, priestory vo vnútri (keď ste sa tam už dostali), boli pre všetkých. To však dlho nevydržalo. Prišlo sa na to, ako urobiť zo snobského miesta ešte snobskejšie...
 


VIP zóny
Vytvorili sa VIP zóny. Opäť o niečo drahšie, opäť o niečo prestížnejšie. Na to, aby ste si mohli sadnúť v podniku, do ktorého ste zaplatili vstupné, si musíte priplatiť. Opäť dve zóny, prvá- spodná za cca 200 Eur a druhá- vrchná za 500 Eur. V cene je stôl, stoličky a treba povedať, že aj kvalitné pitie. Fľaša, či dve. Na viac sa aj tak na tieto miesta nechodí. Keď človek prestrelí, väčšinou dostane cukrík. Do nápojov netreba viac vŕtať z dvoch dôvodov. Po prvé, platíte za všetko, čo sa dá aj nedá piť veľké peniaze, keďže dostávate v drvivej väčšine značkový chľast a po druhé sa bojím, že by som musel použiť ešte raz slovo chľast. Toto slovo na mňa pôsobí až príliš sovietsky. Podobne ako slová Ľáska, Zmrzľina a krvná skupina 3++. Oceňujem však nápad ako využiť dve poschodia na to, aby bolo jasné, kto zaplatil viac za stôl. Čo je ešte dôležitejšie, je vidieť z jedného poschodia na to druhé. Nápad hodný barového zvonca...

Barový zvonec
Áno, musím ešte spomenúť jednu prvotriednu sprostosť, s ktorou sa nemôžem vyrovnať. Ak zákazník nechal prepitné 100 SKK a viac, obsluhujúci zazvonil na zvonec, ktorý visel na bare. Barman zvoní, zákazník sa tvári znudene a bez záujmu, akoby vôbec nevedel, o čo ide a všetci naokolo si ukladajú toho pána/pani do priečinka zahojený/á. Niet čo dodať. Obe strany sú spokojné, barman získal pekné peniaze a zákazník sa zviditeľnil, dobrý začiatok.

Klientela, ľudia, návštevníci

Klientela všetkých pretekárov, ktorí sa pohybujú na špici je vždy upravená a módne oblečená. Stačí dve hodiny čítať nápisy na tričkách, blúzkach, sakách, sukniach, košeliach, topánkach a viete plynulo po taliansky (ospravedlňujem sa pán West, mám to z Vašej pesničky). Len zriedka nájdete na týchto miestach škaredých ľudí. Presne v týchto podnikoch by sa pohybovala Stifflerova mama, keby bola Slovenka. Chlapci pôsobia dôležito a smiešne, muži väčšinou odstrašivo, dievčatá nedostupne, ženy sexi, Angličania opilo a všetci ostatní zablúdili. Máte pravdu, je to subjektívny pohľad, až na tú predposlednú kategóriu, to nie je len dojem. Chlapi a chlapci majú ešte jeden spoločný znak – vypracovaný trapézový sval.

Hudba

Hudba, jeden z najdôležitejších predpokladov vydareného večera. Málokedy som s ňou nebol spokojný. Pretekári nemajú záujem len o priemerných DJ-ov a tak to vyzerá aj na parkete. Nikdy nie je prázdny. V tomto smere nemám čo ofrflať. Čo naozaj neznášam sú ľudia, ktorí neustále otravujú DJ-ov skladbami na želanie. Ten pán je tam preto, lebo vie najlepšie zo všetkých, akou hudbou donútiť snobov tancovať. Keby to vedeli lepšie tí, ktorí mu každú polhodinu klepú na rameno, asi by stáli miesto neho. To je ďalšie, pre mňa obrovské plus, prečo mám pretekárov rád. Páni, ktorí sa im starajú o hudbu, väčšinou nepočúvajú ľudí, ktorí ich otravujú. Často uvažujem nad tým, či to robia ľudia preto, lebo si tú pieseň chcú vypočuť, alebo skôr preto, aby ostatní vedeli, že práve táto sa im páči. Aj dídžeji sú však len chlapi. Čas od času sa tam zastaví slečna, ktorej by som aj zaspieval do mikrofónu keby chcela, dokonca aj tú "neďaleko od Trenčína".

Alkohol, drinky, chľast

V časoch, keď na čele pelotónu bol pretekár menom TRAFO bol bankomat veľmi, veľmi dôležitý. Platilo totiž pravidlo, že platba kartou jedine nad sumu 30 EUR (1000 SKK). Ja si uvedomujem, ako platba kartou spomaľuje obsluhu, ale uvedomili si manažéri pretekára, že malé pivo stojí 4 EUR (120 SKK), miešaný nápoj okolo 10 EUR (300 SKK)? V tom lepšom prípade máte pri bare dámsku spoločnosť, inak povedané, všetko krát dva. To nie je sťažnosť, bože chráň, len matematika.
Takže ak ste neboli zvyknutí na vysokú hotovosť vo vačku, zvyknite si. Alebo pite to malé pivo. Istý čas tam ozajstné pivo ani nemali, iba Zlatého Bažanta. Mimochodom tak som si obľúbil pivo menom Corona. Keď mi ponúkli bažanta, objednal som si radšej o 30 korún drahší, riedko a svetlo vyzerajúci nápoj s mexickým názvom. Chvíľu mi trvalo zvyknúť si, že nie vždy, keď vám dajú k nápoju limetku si musíte automaticky dať aj tequillu, ale teraz už málokedy dostanem cukrík. Neodporúčam to s Coronou prehnať, kyslosť nápoju vám vie zmraštiť tvár takým spôsobom, že Vám zmiznú oči. Výzor pripomínajúci Park Ji Sunga, ktorý si pricvikol malíček. Prepáč Park, Ji aj ty Sung.

TRAFO a Fashion Club v kocke

Cieľom všetkého čo som tu spomenul nebolo za každú cenu pošpiniť tieto preteky, pretekárov . Poznám ich osobne. Chcel som len upozorniť na detaily, ktoré ich robia jedinečnými, v dobrom aj v zlom. Pravdou zostáva, že TRAFO aj Fashion Club vám ponúkajú šancu:

• dobre sa zabaviť
• na dobre vyzerajúcom mieste
• plnom dobrej hudby
• kvalitného pitia
• a čo je dôležité, s pocitom bezpečia

Strážcovia pretekárov nie sú vždy na škodu, prestíž závodníka je na prvom mieste, takže prejavy násilia medzi zákazníkmi sú ojedinelé. Možno aj preto sa všetci tvária znudene. Koniec koncov, najdôležitejšie je držať si nadhľad nad vecami, ktoré sú vám proti srsti a hlavne mať po boku dobrú partiu ľudí, ktorú som mal skoro vždy keď som medzi závodníkov išiel. Nielen v týchto pretekoch. Vždy je to o ľuďoch, s ktorými trávite večer, všetko ostatné je len námet na podobné úvahy. Asi preto to poznám aj u Matúša aj vo Fešn.

PS: Venované kamarátovi Vlasáčovi, jednoznačne najväčšiemu parťákovi pri spoznávaní týchto pretekov. Zazvonil barový zvonec a rozprávka má šancu začať.

© tojeslovensko.sk (N.) - všakovaké práva vyhradené!

Prihláste sa pre pridanie názoru.