Za povšimnutie stojí, v koľkých oblastiach v priebehu dejín dali Rusíni svojmu ľudu – ale nielen jemu, aj Európe i svetu – významné osobnosti a diela. Kultúre Rusínov dalo zásadné smerovanie kresťanstvo. Aj v tejto oblasti, tak ako v celých dejinách tohto národa, sa skĺbil vplyv dvoch veľkých kultúrnych sfér: byzantsko–pravoslávnej z východu Európy a latinskej kultúry zo západu. Bolo to dané územím rusínskeho etnika, ktoré sa od 6. – 7. storočia postupne vyvinulo zo slovanských kmeňov usadených v podhorí Karpát na rozhraní týchto dvoch svetov. Odrazilo sa to tak v architektúre a maliarstve, ako aj v písomníctve, úžitkovom umení, jazyku či vo folklóre. Svet Rusínov sa tak zhruba od konca 9. a začiatku 10. storočia stal plnohodnotnou súčasťou európskej kresťanskej civilizácie.

Za povšimnutie stojí, v koľkých oblastiach v priebehu dejín dali Rusíni svojmu ľudu – ale nielen jemu, aj Európe i svetu – významné osobnosti a diela.

Fenomenálne sú napríklad drevené kostolíky – „cerkvy“, sakrálne stavby vo východoslovenskej karpatskej oblasti, prejav ľudovej architektúry Rusínov. Historické výskumy dokazujú, že ich dnešné územie bolo od 10. storočia pod silným kultúrnym a náboženským pôsobením národov Blízkeho východu ovplyvnených Grékmi. Vznikom Kyjevskej Rusi sa tieto kontakty a šírenie kresťanstva ešte prehĺbili, no najsilnejší impulz im dala činnosť byzantských misionárov Cyrila a Metoda. Od tých čias sa približne datuje i výstavba prvých kresťanských „cerkví“ na severovýchodnom Slovensku, hoci z týchto období sa žiadna nedochovala.
Keďže väčšina priestoru obsadeného Karpatskými Rusínmi sa postupne začlenila do uhorského kráľovstva, nevyhlo sa toto územie úsiliu panovníkov prikloniť ľud k západnej orientácii kresťanstva. Napriek ich snahám zostala predsa len východná liturgia neustále prítomná v duchovnom živote miestnych ľudí – pri bohoslužbách používajú až do súčasnosti cirkevnú staroslovančinu, nie latinčinu.
Väčšina drevených chrámov na východe Slovenska je zo 17. až 18. storočia. Dochovalo sa ich takmer 30, gréckokatolíckych aj pravoslávnych. Stavebným materiálom bývalo najmä ihličnaté drevo a kamene. Pôvodne sa nepoužívali žiadne klince, lebo vyvolávali predstavu ukrižovania, takže ľudoví majstri sa snažili robiť tie najdômyselnejšie tesárske väzby. Pre stavby je príznačná bohatá dekoratívnosť. Osobitnou kapitolou sú vzácne ikonostasy, ktoré zvyčajne zobrazujú výjavy zo života Krista – bývajú nádherne zdobené a spájajú majstrovstvo ľudových architektov, maliarov i drevorezbárov. Tri z rusínskych „cerkví“, : v Ruskej Bystrej, Bodružali a Ladomírovej, sú dnes aj na zozname kultúrneho dedičstva UNESCO.

Za Rakúsko – Uhorska vyrástla celá generácia rusínskych učencov, ktorí sa vzdelali aj vďaka reformám Márie Terézie. Ako uvádza historik Ivan Pop, nenachádzali uplatnenie v patriarchálnom domácom prostredí, preto často odchádzali do cudziny. Mnohí využili aj pozvanie z ruského cárskeho dvora.
Bol to napríklad Ivan Orlaj, ktorý sa stal v Rusku dvorným chirurgom, zakladateľom zdravotníckeho systému Ruska a viacerých lýceí i členom európskych vedeckých spoločností. Ďalej to boli prof. Vasilij Kukoľnik (riaditeľ Hlavného petrohradského pedagogického ústavu a otec skladateľa Nestora Kukoľnika), prof. Peter Lodij (profesor Petrohradského pedagogického ústavu), Andrej a Ivan Dudrovičovci, Konštatntín Pavlovič, Michail Bilevič, Ivan Molnar či Jurij Huca – Venelin. Prof. Michail Baluďanský, zostaviteľ nového ruského finančného systému, stál pri založení Petrohradskej univerzity, ktorej sa stal prvým rektorom, nedávno mu na jej budove odhalili pamätnú tabuľu.

Väčšina prvých rusínskych osvietencov, ktorí pôsobili v 18. a 19. storočí doma, pracovali v oblasti pedagogiky, jazyka a cirkevných dejín. Napríklad prvý rusínsky šlabikár pochádza už z roku 1795 a jeho autorom je Ioann Kutka. Kutka napísal aj prvú ucelenú rusínsku učebnicu – Katechizmus – písanú kombinovane hovorovou rusínčinou a cirkevnoslovančinou.
Ioannij Bazilovič vydal veľmi uznávané dejiny rusínskej cirkvi v dvoch dieloch. Podľa historika I. Popa si vďaka nej Bazilovič vyslúžil aj prirovnanie „Herodotos rusínskych dejín“.
Ivan Fogorašil–Berežanin je autorom práce o dialektoch podkarpatských Rusínov.
Michail Lučkaj napísal po latinsky cirkevnoslovanskú gramatiku a šesťzväzkové Dejiny karpatských Rusínov.
Vasilij Dovhovič bol filozof, právnik, ale aj autor zborníka poém v latinskom, maďarskom a rusínskom jazyku. Ako jeden z prvých použil v básnickom jazyku ľudovú rusínčinu.

Najvýraznejším lídrom národného obrodenia v polovici 19. storočia bol Alexander Duchnovič, prešovský kanonik, básnik, politik – organizátor, autor prvého rusínskeho literárneho almanachu a zakladateľ rusínskeho kultúrneho spolku. Je autor národnej hymny Rusínov „Podkarpatski Rusiny, ostavte hlubokyj son!“.
Adolf Dobriansky bol významný politik, filozof a publicista, vyštudovaný banský inžinier. Podieľal sa na prvom politickom programe Rusínov predloženom v roku 1849 cárovi vo Viedni. V memorande bola žiadosť o uznanie Rusínov za samostatný národ, možnosť vzdelávať ľud v rodnom jazyku, slobodne písať cyrilikou či vytvoriť rusínsku provinciu.
Alexander Pavlovič bol kňaz, básnik a publicista. Nazbieral množstvo folklórneho a etnografického materiálu, vydal básne. Popri A. Duchnovičovi sa považuje za najvýznamnejšieho Rusína, hoci za literárny jazyk Rusínov pokladal ruštinu.

Rusínska kultúra v priebehu storočí vždy viac–menej doplácala na to, že Rusíni chronicky pociťovali nedostatok uznania voči sebe ako štátotvornému národu. Mínusom bolo aj to, že sa im nikdy nepodarilo natrvalo dosiahnuť vlastné administratívne územie. Denacionalizácia tohto národa, ktorá nastala v druhej polovici 20. storočia na území piatich európskych štátov (okrem bývalej Juhoslávie), „rozprášila“ mnohé jej osobnosti po celom svete.
Rusínsky kraj však dal svetu nespočetné množstvo výrazných postáv, pri ktorých verejnosť často o ich pôvode nič netuší. Boli to napríklad maliari Mihály Munkácsi, Ignatij Roškovič, Oszkár Mendlik, svetoznámy maliar – naivista Nikifor Krynický, kráľ pop-artu Andy Warhol, ekonóm – teoretik a priekopník transformácie plánovaného hospodárstva v Číne a Rusku Vasilij Symčera či blahoslavené osobnosti gréckokatolíckej cirkvi Teodor Romža, Pavol Gojdič a Vasiľ Hopko.
Táňa Rundesová

Vaše hodnotenia